Lýdia Šuchová: Pamätám sa... (o 5 rokov neskôr)

Pred 5 rokmi, som pohnutá udalosťami, ktoré sa odohrali počas policajnej razie v Moldave nad Bodvou, napísala krátky text:

Pamätám sa....

          Pamätám sa, ako som prvýkrát v rámci mojej práce na Úrade vlády mala ísť do rómskej osady. Bývam v Bratislave, rómsku osadu som videla len z vlaku, alebo auta, aj to len chvíľočku, kým som zhrozene (zhnusene?) neodvrátila zrak. Pamätám sa, mala som strach tam ísť. Ale ujala sa ma mimovládna organizácia ETP Slovensko, ktorá mi otvorila dvere trinástej komnaty a ukázala, že sa nemusím báť.

          Pamätám sa, ako som prvýkrát išla do rómskej osady v Moldave nad Bodvou. Bola som so šoférom od rána v aute a prechádzali sme dlhými úsekmi serpentín. Keď som vystúpila, bolo mi zle, ledva som sa držala na nohách. A potom ku mne prišla Irma, komunitná pracovníčka (sama Rómka), ktorá na mňa čakala spolu s ušmudlanými deťmi niekoľko hodín len preto, aby mi zatancovali. Zaliali ma spontánnosťou a ja som zabudla, že mi bolo zle.

           Pamätám sa, ako som prvýkrát videla mládežníkov, ktorí si pod Irminým vedením vytvorili divadelný krúžok. Čakali na mňa na kraji špinavej osady v unimobunke, kde bol ich celý krajší svet, ich komunitné centrum. V rozťahaných teplákoch zahrali pre mňa, jediného diváka, scénku z ich vlastného života. Za 15 minút kým hrali, som pochopila o živote viac, ako kedykoľvek pred tým. Sila výpovede o ich smutnom živote ma úplne paralyzovala. Keď skončili, nevládala som z toľkej sily emócií ani zatlieskať. A oni sa na mňa pozerali s obavou, že si mi to nepáčilo, že sa to nepáčilo ich jedinému bielemu divákovi. A ja som sa ich opýtala, či by chceli ísť hrať o svojom živote aj do Bratislavy. Spolu sme uverili, že sa nám tento zázrak podarí.

           Pamätám sa, ako som ich prvýkrát čakala na stanici v Bratislave. Bolo to pre nich všetko až príliš psychicky náročné. Prvýkrát sedeli vo vlaku, prvýkrát videli veľké mesto, prvýkrát mal každý svetlo, sprchu a vlastnú posteľ,. Prvýkrát sa pokúšali jesť príborom. Bolo to ako skok medzi storočiami. A ja som bola s nimi šťastná a bola som na nich pyšná, ako to všetko prirodzenou intuíciou zvládajú. A učila som sa od nich pokore.

           Pamätám sa, ako prvýkrát moja dcéra (vysokoškoláčka) skypovala s chalanmi z osady. A rozdiel 500 km, stupeň vzdelania, ba dokonca ani jazyk im nebol bariérou v tom, aby sa kamarátsky zabávali. A povedala som si, že má zmysel im platiť internet. Veď ľudí zbližuje.

           Pamätám sa, ako som prvýkrát hovorila o tom, že by si mali dokončiť základnú školu. Najskôr nevedeli pochopiť, načo by to bolo dobré. Potom mi uverili. Po roku ju mal dokončenú prvý z nich – Igor. Tú jeho skúšku som prežívala rovnako nervózne, ako keď moje deti maturovali, alebo robili prijímačky na vysokú školu. A ďalší rok sa prihlásili na prípravu na ukončenie základnej školy sedemnásti.

            Pamätám sa, ako som prvýkrát učila Igora, ktorý začal chodiť na strednú školu, cez skype matematiku. Žasla som, aký je šikovný a inteligentný. Denne sme niekoľko hodín počítali tak, že sme si ukazovali príklady a ich výsledky do kamery. Obdivovala som ho pre jeho vytrvalosť a odhodlanie. A nechápala som, prečo musel skončiť základnú školu v šiestom ročníku.

           Pamätám sa, ako som bola prvýkrát minulú sobotu (15.6.2013) na rómskej zábave priamo v osade. Bolo to úžasné podujatie. Najskôr sa čistila osada, potom bol kultúrny program a potom tancovačka. Chalani hrali a spievali, deti a dospelí tancovali, bola proste pohoda. Ja som bola šťastná, že mám takých výborných kamarátov v osade, ktorí ma pozvali, zabávajú sa so mnou a cítim, že ma majú radi. Keď som odchádzala spať, usmiaty Leon hrajúci na gitare na mňa zakričal, že prečo už idem domov a či sa zajtra ešte uvidíme. A ja som ráno zistila, že je zadržaný a hrozí mu väzenie. Cítila som sa ako v zlom sne.

           Pamätám sa, ako som prvýkrát do špiku kosti precítila bezmocnosť voči násiliu. Bolo to teraz v stredu (19.6.2013), keď mi priatelia z osady volali, že ich bijú kukláči a že sa hrozne boja. Že nevedia čo sa vlastne deje a prečo. A že nech im preboha pomôžem. A ja som prvýkrát nevedela ako. Cítila som sa v tých chvíľach, keď som cez telefón počula krik a plač, úplne bezmocná. Nevedela som, čo sa dá robiť proti násiliu....

Odvtedy prešlo 5 rokov. A na čo sa pamätám teraz?

              Pamätám sa, ako sme sa snažili spolu s ETP pomôcť zbitým Rómom a zachytiť stav v osade nasledujúce ráno po razii. Ja v Bratislave, oni v Košiciach a Moldave. Bola som nervózna po skoro prebdenej noci s milión telefonátmi a nervami na prasknutie. Ale bolo treba ísť do práce a tváriť sa normálne. Netrpezlivo som čakala na prvé fotky a video z miesta pohromy. A keď prišli, bolo mi strašne smutno.

              Pamätám sa, ako sme s manželom po pár dňoch písali podnet na inšpekciu ministerstva vnútra v naivnej viere, že incident spravodlivo vyšetria. A potom sme dostali odpoveď, že policajný zásah prebehol v poriadku i keď sa nikoho z obyvateľov osady nespýtali, čo sa tam vlastne stalo.

              Pamätám sa, ako sme chystali podklady na zasadnutie parlamentného výboru pre ľudské práva. Robili sme to strašne poctivo, zvažovali každé slovo, prikladali fotky a lekárske správy. Verili sme, že si to poslanci preštudujú a potom zasiahnu. Na výbor sme prišli s Igorom a Števom. Aj oni boli zbití. Chceli poslancom povedať, čo prežili. Ale nepustili ich k slovu. A nielen to. Nálezy ombudsmanky, že sa počas razie porušovali ľudské práva, nikto nebral vážne. Minister vedel naisto, že si Rómovia vymýšľajú. Že dostali od policajtov len to, čo si zaslúžili. A že sa teda vlastne nič nestalo.

              Pamätám sa, ako sme v tom roku v lete zavolali do tábora aj Leona. Počas razie bol veľmi zbitý, nevedel sa z toho spamätať. Tak nech príde na iné myšlienky. Počas tábora skolaboval. Mali sme o neho veľký strach. Ale mal v sebe silu. Dlhé mesiace sa krok po kroku dával do poriadku. Zvládol to.

              Pamätám sa, ako som sa tešila, keď prokurátor konečne nariadil raziu vyšetriť. Naivne som verila, že to je víťazstvo a že pravda sa určite ukáže. To isté som hovorila zbitým, že žijeme v spravodlivej krajine. Spolu s ETP sme sa snažili byť nápomocní, ako sa dalo, aby vyšetrovanie napredovalo. Chystali sme zoznamy a podklady pre vyšetrovateľa, zabezpečovali účasť na výsluchoch, dávali peniaze na cestu. A stále sme verili v spravodlivosť.

              Pamätám sa, ako som dlho presviedčala Igora, nech si urobí strednú školu. Ale on nechcel odísť z osady. Lebo tam je doma. Počas razie ho veľmi zbili. Vtedy sa v jeho duši niečo zmenilo. Často sme diskutovali počas jeho bezsenných nocí, keď mu spomienky na deti, čo sa pocikali od strachu pred policajtami, nedovolili spať. Počas jedného nočného rozhovoru sa rozhodol odísť študovať do Maďarska. Lebo pochopil, že deti musí vyviesť z osady preč.

              Pamätám sa, ako po dva a pol roku prišiel verdikt vyšetrovateľa, že sa skutok nestal. Že policajti nič zlé nespravili. Že si to asi zbití vymysleli. Že sa im nedá veriť len preto, že sú Rómovia. A že ich možno niekto naviedol. Vtedy som prvýkrát mala predtuchu, že to bude kauza Hedviga Malinová 2.

              Pamätám sa, ako sa scenár Hedviga začal pre šiestich zbitých napĺňať. Obvinenie, obžaloba a teraz súd. To už išlo rýchlo. Až príliš rýchlo na to, aby sme si uvedomovali všetky súvislosti.

              Pamätám sa, ako som stratila vieru v spravodlivú krajinu.